Pravdu povediac, dosť ma to otravovalo. Narodenie svojho syna som pokladala za výlučne súkromnú záležitosť. A ak som sa chcela s niekým poradiť, sama som sa rozhodla s kým. Niektorí mi však ponúkali odpovede bez otázok a pomoc bez toho aby som o ňu žiadala.
Začalo to už pred pôrodom. Keď ste v 39.tt (týždni tehotenstva) a denne sa vás minimálne päť ľudí opýta - „Čo, ešte nič??" (Ako keby to dopekla nebolo vidieť, že EŠTE NIČ!), dá sa to pochopiť ako pokus o konverzáciu. Ak však po vašej zápornej odpovedi, nasleduje ďalšia otázka: „Ešte VÔBEC nič?", čo na to povedať???
Pre príklad uvádzam niektoré ďalšie:
„Nejdete sa brať?" (Nejdete sa VÔBEC brať?)
„Nedáte ho pokrstiť?" (Nedáte ho VÔBEC pokrstiť?)
Keď sa malý narodil, žasla som nad tým, koľko ľudí z môjho okolia stihlo zrazu, nevedno kedy, vyštudovať medicínu, keď sa pretekali s mojou pediatričkou o dobré rady:
- „Máš málo mlieka, daj mu umelú výživu!"
- „Plače, lebo je hladný."
- „Daj mu čajík, je smädný!"
Môj syn mal novorodeneckú koliku, a preto často plakal. Všetci sa však snažili nájsť chybu inde, najčastejšie vo mne a v mojej starostlivosti. Nemám nič proti „obyčajným ľuďom" a možno to aj mysleli dobre. Ale mala som už dosť toho, ako sa mi snažili vnútiť svoj názor. Nehovorím, že som dokonalá matka, ale učím sa každý deň. Keď niečo neviem, nájdem si to v knihe, alebo na internete. A tiež si nechám poradiť, avšak prepáčte, rozhodnem sa sama.
Niektoré matky dávajú svojim deťom umelú výživu, lebo „stratili mlieko", krupicovú kašu, aby dobre spali, prípadne čokoládu, „cumel do medu", dokonca chipsy, špekačky a iné „lahôdky". Je to ich vec. A moje dieťa je zas moja vec. Ja nemám potrebu dávať druhým múdre rady. Posielam návštevy umyť si ruky, zakazujem chorým príbuzným chodiť k nám. Nech sa hnevajú, no a čo. Mám právo vychovať si dieťa tak, ako sama uznám za vhodné, aj keď to bude s pomocou internetu.